Zaujímavé je tiež pozrieť sa na to z druhej strany – zo strany zdravia: kedy je to pre nás ľahké a príjemné a čo k tomu prispieva? Čo nám umožňuje zvládať situácie k obojstrannej spokojnosti? Čo ako ľudské bytosti k tomu potrebujeme?
Keď sa zamýšľam nad vlastnými náročnými situáciami, uvedomujem si, že tam je viacero faktorov, ktoré ovplyvňujú to, ako sme s ostatnými ľuďmi. Jednak vnútorné, jednak vonkajšie. Naše vnímanie a náš nervový systém sú ovplyvnené napríklad fyziologickými faktormi ako spánok, jedlo, fyzický komfort. Na to, aby sme dokázali jemnejšie vnímať vlastné potreby, napríklad tie fyziologické, potrebujeme o niečo spomaliť. Taktiež pokiaľ zažívame emócie, na ich spracovanie a precítenie potrebujeme spomaliť. Ináč bude naša myseľ, vnímanie a komunikácia ovplyvnená nespracovanými energiami na nižších úrovniach. Keď sa tieto pochody nahromadia, stávame sa háklivejšími na stresové podnety zvonka. Potom stačí tón hlasu, určité slovo alebo výraz a naša reakcia je silnejšia než by bola, keď sme v stave pohody.
Pre mňa je dôležité vedomie, že ľudská komunikácia, podobne ako komunikácia matky s dieťaťom, opakovane sleduje vzorec „spojenie – odpojenie – znovunapojenie“. To, že sa od seba odpojíme, stratíme kontakt, dostaneme sa do konfliktu, to beriem ako súčasť života. A vzťahy utužujeme práve tou kapacitou opätovného napojenia. Je to ako sval, ktorý posilujeme. To je tiež jedna zo základných vecí, ktoré sa potrebuje naučiť nervový systém detí pre budúcu schopnosť seba-regulácie – že po nepohode sa môžeme zase objať a utíšiť.
Ďalším elementom sú naše návyky a vzory, ktoré máme k dispozícii. Know-how a zručnosti, ktoré za život získame. Pri pohľade do minulosti zisťujem, že takéto zdravé vzory – napríklad v nakladaní s konfliktami – mi naozaj chýbali. Pokiaľ máme osobu vo svojom okolí, ktorá dokáže s týmito situáciami dobre zachádzať, je to pre nás zdroj, ktorý nám dodáva dôveru, že je to možné zvládnuť.
Nezanedbateľná je aj kolektívna úroveň a systém, v ktorom žijeme. Veľmi veľa krát som na mojich kurzoch nenásilnej komunikácie od žien počula, ako zápasia v rodine s tým, že potrebujú podporu v spoločnej starostlivosti o domácnosť. Toto ale nie je len záležitosť komunikačných zručností. Toto je dedičstvo patriarchátu. Nespravodlivý systém, tá voda, v ktorej ako ryby pláveme a ktorú nevidíme, ovplyvňuje to, ako spolu vychádzame. V dnešnej dobe mi príde, že je to čoraz viac zreteľné, keďže nefunkčné štruktúry sa otriasajú.